Július Satinský- slávny znalec čučoriedok a chlapec z Dunajskej ulice
Július Satinský sa narodil 20.augusta 1941 v Bratislave. Jeho otec vlastnil kaviareň , ktorá fungovala v známom bratislavskom mrakodrape –Manderláku . Bratislave zostal verný do konca života a spomienky na starý Prešpork zhrnul vo svojej knihe “ Chlapci z Dunajskej ulice“. V rokoch 1955-1959 vyštudoval v Bratislave Strednú pedagogickú školu a s jemu typickým humorom s obľubou rozprával, že sa pre ňu rozhodol najmä preto, lebo tam študovali len traja chalani a školu navštevovala drvivá väčšina čučoriedok ako Julo Satinský nazýval dievčatá. Už počas detských čias sa v ňom nezaprela povaha umelca a zúčastňoval sa mnohých recitačných súťaží, ba v roku 1958 vyhral celoslovenskú recitačnú súťaž Hviezdoslavov Kubín. Bol aktívnym členom dramatických krúžkov a pri jednom z predstavení “O dvanástich mesiačikoch “ vo vtedajšom Pionierskom paláci sa zoznámil s Milanom Lasicom , s ktorým sa stali nerozlučnými priateľmi. V rokoch 1959-1962 študoval dramaturgiu na VŠMU v Bratislave , ale štúdium nedokončil. Jeho priateľ Milan Lasica dostal povolanie na vojnu a Július Satinský sa ho ako verný spoločník rozhodol sprevádzať. Milan Lasica Jula Satinského charakterizoval ako renesančného človeka s jedinečným zmyslom pre humor, ktorý ho neopustil až do samého konca. Ich satirický inteligentný humor najprv bavil návštevníkov Tatra revue ,neskôr spoločne vystupovali v Divadelnom štúdiu(Divadlo na korze). V čase normalizácie sa stala ich umelecká činnosť tŕňom v oku vtedajším revízorom kultúry a preto museli opustiť divadelnú scénu na Slovensku a začali vystupovať v kabarete Večerní Brno. V osemdesiatych rokoch sa opäť vrátili do Bratislavy, najprv do činohry Novej scény a neskôr založili Štúdio S, kde vystupovali až do Satinského smrti.
Tvorba:
Július Satinský je spoluautorom množstva scénok, dialógov a celovečerných programov. Ktosi je za dverami (1966), Večery pre dvoch (1966), Nečakanie na Godota (1967), Soirée (1968), Radostná správa (1969), Ako vzniká sliepka (1971), Náš priateľ René (1979), Nikto nie je za dverami (1982), Deň radosti (1986), Jubileum (1990). Stvárnil množstvo divadelných úloh, okrem iných: Dobčinskij (Gogoľ: Revízor, 1973), Flicot (Bréal: Husári, 1973), Pierot (Ešpaj: Svadby z klobúka, 1973), Krivý smetiar (Csemer: Červená karavána, 1975), Gejza Galiba (Solovič: Plné vrecká peňazí, 1975), Holofernes (Shakespeare: Márna lásky snaha, 1978), Zamestnanec divadla (Solovič: Strašne ošemetná situácia, 1978), Lockit, Žobrák (Gay: Žobrácka opera, 1980), Nezodpovedný (Stratiev: Autobus, 1981), Zbojník II. (Šulaj: Kocúrkovo II., 1982), Rafael Haluza (Solovič: Kráľovná noci v kamennom mori, 1983), Čert Karborund (Drda: Na posiedke s čertom, 1983), Michel (Schiller: Parazit, 1984), Strýko (Gorkij: Na dne, 1984), Cyril, Anjel, Kat (Mináč: Výrobca šťastia, 1985), Tichon Papričev (Vazov: Súboj, 1986), Tim Algood (Frayn: Sardinky na scénu, prosím, 1987), Sluha (Gogoľ: Mŕtve duše, 1988), Súdny vykonávateľ Lojálny (Moliére: Tartuffe, 1988), Stalin (Salvatore: Stalin, 1990).
Ako herec sa preslávil najmä v najúspešnejšej československej komédii storočia “ S tebou ma baví svet“. S odovzdávaním tejto ceny spája aj humorná príhoda. Keď Július Satinský na javisku preberal ocenenie a ďakoval divákom ,jeden z organizátorov pozval k nemu na javisko aj malých hercov, dnes už dospelých ľudí, ktorí vystupovali v tomto filme. Júliusovi Satinskému prischla neľahká úloha. Mal ich zoradiť presne tak, ako vtedy pri legendárnej scéne s umývaním. Július Satinský to opäť vyriešil s humorom jemu vlastným. Vtipne navrhol, aby sa všetci vyzliekli donaha, aby ich lepšie spoznal. Z jeho úloh vo filmoch sú okrem tejto známe: Vždy možno začať (1961), Výlet po Dunaji (1962), Cézar a detektívi (1967), Slávnosť v botanickej záhrade (1967), Nekonečná - nevystupovať (1978), Smoliari (1978), Hodinárova svadobná cesta korálovým morom (1979), Plavčík a Vratko (1981), Rozprávka Svätojánskej noci (1981), Pomocník (1981), S tebou ma baví svet (1982), Srdečný pozdrav zo zemegule (1982), Traja veteráni (1983), Predavač humoru (1984), Skrotenie zlého muža (1986), Vesničko má středisková (1986), Môj hriešny muž (1987), Utekajme, už ide! (1987). Účinkoval v reláciách viacerých rozhlasových staníc . Je autorom knižiek Šľak ma ide trafiť, Mojim drahým Slovákom, kde sa predstavil ako excelentný fejtonista a fabulátor v jednej osobe. Sám sa priznal, že niekedy ani on sám nevedel, čo všetko je skutočnosť a, čo sú jeho výmysly. Bol vynikajúci znalec krásnych žien a dievčat a svoj obdiv k nim vyjadril v knižkách Čučoriedkáreň1,2( po jeho smrti sa začal udeľovať v Bratislave titul najlepšej čučoriedky) , neskôr napísal knižky spomienok Chlapci z Dunajskej ulice , Polstoročie s Bratislavou, či knižku pre deti Rozprávky uja Klobásu.
Súkromný život:
V roku 1989 mu udelili titul zaslúžilý umelec. Prezident SR mu 2. januára 2002 za celoživotný prínos k rozvoju slovenského umenia a podporu rozvoja občianskej spoločnosti na Slovensku udelil štátne vyznamenanie Pribinov kríž Ι.triedy.
Veľa ľudí si myslelo, že tento bonviván je starým mládencom. Pravdou je, že v mladosti sa oženil s tanečnicou z Lúčnice Oľgou Lajdovou, ale tá tragicky zomrela. Neskôr sa oženil s psychologičkou Vierou, s ktorou má syna Jána a dcéru Luciu.
V jednej relácii sa Július Satinský raz vyjadril, čo nám ako Slovákom chýba najviac : ,,My Slováci máme - chvála Bohu - všetko, na čo si zmyslíme. Jedna vec nám však predsa chýba. Ešte nikto u nás nezaložil univerzitu humoru. A keďže mne veľmi chýba, vyviniem úsilie, aby ju niekto založil. Na nej sa budeme všetci smiať, a kto zostane vážny, prepadne! A ten čo vyletí, bude prepadávať dovtedy, pokiaľ sa nenaučí smiať. Možno aj celý život.”
Do pokojného života rodiny Satinských tragicky prenikla správa o jeho zákernej chorobe. Rakovine podľahol 29.decembra 2002 a tak Slovensko prišlo o svojho prvého zakladateľa univerzity humoru. Milan Lasica bol touto správou zdrvený a svoj smútok nad stratou priateľa vyjadril slovami: "Zostal som tu sám a neúplný..." povedal nad rakvou priateľa a dodal , že stále čaká, kedy zazvoní mobil a z neho sa ozve ono Satinského povestné: "Momentálne som mŕtvy, zavolajte neskôr." Milan Lasica vyjadril pocity vari nás všetkých, keď k tomu dodal: "Julo, pre nás nie si mŕtvy, a buď si istý, že zavoláme..."
Komentáre
:-))
pekná spomienka
..inak aj ja som sa narodila 20 augusta(ale neskor:-))